Ten pocit, keď máte pre koho tancovať

Tanečný šport nie je iný, filozofia je defacto taká istá, ako pri masovejších športoch. Pokiaľ tanečníci cítia spätnú väzbu z tribún, tanečný výkon dokážu posúvať do iných dimenzíí, potom je ich oduševnený prejav skutočným zážitkom pre všetkých prítomných. Takúto elektrizujúcu atmosféru sme si mohli užiť aj pri tohtoročných Majstrovstvách Slovenska v latine. Na celkový priebeh súťaže vplýva niekoľko faktorov - dobrý moderátor, ktorý dokáže vyburcovať tanečníkov aj divákov, samotní tanečníci, ktorých výkony dvíhajú obecenstvo zo sedačiek, v neposlenom rade aj vhodný výber "chytľavých" melódií. Ak toto všetko máme v tanečnej hale správne namiešané, nemalo by dobrej súťaži brániť nič. Iba ... chýbajúci diváci. Tí, pre ktorých sa súťaže vlastne robia.

Áno, súťaže sú tu nielen pre tanenčíkov, aby zbierali body, finálové umiestnenia a vyššie kategórie. Ale aj pre obecenstvo. Pokiaľ by sme naň rezignovali, môžeme súťaže robiť v komornej atmosfére len s pármi a rozhodcami. Bez emócií, len tak, pre body a výsledok. Takáto predstava by sa asi páčila málokomu. Preto sa určite zhodneme na tom, že dostať divákov do tanečnej haly by malo byť rovnako dôležité, ako zabezpečiť početnú účasť tanečných párov. Kto sú vlastne ľudia, ktorí sa chodia pravidelne pozerať na výkony súťažiacich? Sú nimi zväčša rodičia a rodinní príslušníci, ktorí investujú nemalé prostriedky do rozvoja svojich tancujúcich detí. Preto sa výprava redukuje na minimálny počet, možno raz ide na súťaž mama, inokedy otec. Platiť vstupné na niektoré súťaže nie je brnkačka. Výsledkom bývajú poloprázdne tribúny. A čím väčšie športovisko, tým je problém viditeľnejší. Vtedy prichádza na rad otázka, ako zaplniť prázdne miesta.

Ak už organizátor nedokáže motivovať návštevníkov zaujímavou cenou vstupného, lebo náklady na usporiadanie sú vysoké, určite by stálo za úvahu poskytnúť nezištne voľné vstupenky napr. miestnym detským domovom, či domovom dôchodcov. Ekonomický zisk je síce nulový, lenže čo je lepšie - mať nezaplatené prázdne tribúny, alebo mať nezaplatené plné tribúny, v ktorých je potenciál vynikajúcej atmosféry, o ktorej sa bude ešte dlho rozprávať? To, čo nás robí ľuďmi, je aj sociálny rozmer. Nestojí to za ten pocit, ak umožníme deťom z domova, prípadne dôchodcom zažiť niečo iné, než je ich každodenná rutina? A to všetko k obojstrannej spokojnosti. Je to jedno z riešení, netvrdím, že jediné. Ide však o tému na zamyslenie a o načrtnutie problému. Je nás viac, čo chodievame na súťaže často a vnímame menšie a väčšie problémy. Budem rád, ak sa vyjadrí ktokoľvek, kto má potrebu prispieť svojim názorom na problematiku návštevností tanečných súťaží. Spoločnou diskusiou môžeme pomôcť tanečníkom, organizátorom ako aj divákom.